Kniha I - Kapitola II | Galdius Fidei

A tak myseľ norí sa do bezodného zúfalstva,
búrkami života potemnie zrak,
keď zmietajú nás na vlnách svetských starostí,
zabudne na svoje vnútorné svetlo,
a s dôverou obracia sa na okolitú tmu.
Hľa, toto je muž čo býval slobodný,
horlivo šplhal k nebesiam,
uzrieť karmínom zaliate slnko,
či mrazivý pôvab mesiaca -
Astronóm čo s radosťou stretal planéty na ich potulkách.
Tento muž, áno, práve tento muž hľadal zdroj búrok čo burcujú moria,
ducha čo svetom točí,
príčinu čo slnkom hýbe,
od žiarivého Východu po zaliaty Západ;
Hľadal prečo jarné hodiny sú mierne s kvetmi na obdiv,
a kto ovenčil nalievajúcim sa hroznom na sklonku roka úrodnú jeseň.
Pozrite však na myseľ čo hľadala a odkryla Prírody tajomstvá všetky skryté,
ležať utrápenú v područí noci.
Nízko ohýba sa krk v putách zovretý,
a nútený je ťarchou pozorovať nízky prach.

„No nadišiel čas na liečenie, nie žiaľ,“ pokračovala. Potom na mňa uprela zrak a spýtala sa: „Vari nie si mužom odchovaným na mlieku môjho učenia a do svojej zrelosti živeným mojím pokrmom? Poskytla som ti zbrane na tvoju ochranu a zachovanie tvojej neohrozenej sily. No ty si ich odvrhol. Iste ma spoznávaš, však? A predsa mlčíš. Je to hanba alebo úžas, čo ti zväzuje jazyk? Uprednostnila by som, ak by to bola hanba, no vidím, že tomu tak nie je.“

Keď zbadala, že nemlčím z vlastnej vôle, ale že je to ohromenie, čo zväzuje môj jazyk, zľahka položila ruku na moju hruď a povedala: „Nie je to nič vážne. Trpí iba dotykom zabudnutia, bežnou chorobou pomýlených myslí. Na chvíľu zabudol, kým je, no čoskoro ma spozná a spomenie si. Aby som mu to trochu uľahčila, rozptýlim kúsok oslepujúceho mraku svetských starostí z jeho očí.“

Ako rozprávala, zhrnula si šaty do záhybu a utrela mi slzy z mojich smútkom zaliatych očí.