Kniha I - Kapitola VI

„Dovoľ mi teda na úvod odhaliť súčasný stav tvojej mysle a preveriť ju pár jednoduchými otázkami. Týmto spôsobom budem schopná stanoviť správnu liečebnú metódu.“

„Prosím, pýtaj sa,“ odvetil som, „a ja odpoviem.“

„Veríš, že život je v rukách nepredvídateľných a náhodných udalostí, alebo že je riadený racionálnym princípom?“

„Nikdy by som nemohol veriť tomu, že behy takejto pravidelnosti sú spôsobené nepredvídateľnosťou náhody. Napokon, viem, že Boh Stvoriteľ dohliada na svoje stvorenie. Nesvitne deň, kedy by som opustil túto pravdu.“

„Skutočne je tomu tak,“ povedala, „a napokon, presne o tom si spieval vo svojej básni, keď si sa pohoršoval nad tým, že iba ľudstvo je vyňaté spod Božej starostlivosti. Bol si pevne presvedčený, že všetko ostatné je riadené rozumom. Udivuje ma teda, ako môžeš byť chorý, keď je tvoja viera taká zdravá. Avšak pokračujme v našom skúmaní hlbšie. Mám totiž pocit, že nám niečo uniká. Povedz mi, keďže nepochybuješ o tom, že svet je riadený Bohom, akým spôsobom ho teda usmerňuje?“

„Nedokážem na to odpovedať,“ odvetil som, „pretože nerozumiem, čo tvoja otázka znamená.“

„Nemýlila som sa teda,“ povedala, „že nám niečo unikalo. Tvoja obrana bola prelomená a tvoju myseľ uchvátila horúčka emocionálneho rozptýlenia. Nuž povedz mi, spomínaš si, aký je koniec a účel vecí a cieľ, ku ktorému je vedená celá Príroda?“

„Raz som to počul,“ hlesol som, „ibaže moju pamäť otupil žiaľ.“

„Dobre teda, vieš, čo je zdrojom všetkých vecí?“

„Áno,“ odvetil som a vyznal, že je to Boh.

„Ako je potom možné, že poznáš počiatok vecí, no nie ich koniec? Povahou týchto duševných rozbrojov je, že majú moc vyviesť človeka z jeho obvyklého rozpoloženia, no nedokážu ho z neho vytrhnúť a celkom vykoreniť. Na záver by som od teba rada počula odpoveď na túto otázku: Spomínaš si ešte, že si človekom?“

„Prečo by som nemal?“ odvetil som.

„Vieš mi teda povedať, čo je človek?“

„Pýtaš sa ma, či viem, že človek je racionálne a smrteľné zviera? Viem to a priznávam, že ním som.“

„Vieš iste, že nie si ničím viac?“

„Celkom určite.“

„Teraz mi je už jasná ďalšia príčina, alebo skôr hlavná príčina tvojej choroby: zabudol si na svoju skutočnú podstatu. Takže už do hĺbky poznám príčinu tvojho ochorenia i liečbu, ktorá ti prinavráti zdravie. Bola to zmätenosť spôsobená stratou pamäti, pre ktorú si tvrdil, že si bol vyhnaný a zbavený všetkého majetku. A bola to tvoja nevedomosť o konci a účele vecí, pre ktorú si veril, že skazení majú moc a šťastie. A napokon, pretože si zabudol, akým spôsobom je riadený svet, veril si, že vzostupy a pády šťastia sa dejú náhodne.

Tieto príčiny sú závažné a vedú nielen k chorobe, ba dokonca k smrti. Avšak vďaka Pôvodcovi všetkého zdravia ťa tvoja podstata ešte celkom neopustila. Tvoja pevná viera v riadenie tohto sveta – teda v to, že podlieha božskej prozreteľnosti, a nie slepej náhode – nám dáva tú najväčšiu nádej, že sa nám podarí opäť rozdúchať tvoje zdravie. Keďže tento drobný plameň zahorel ohňom života, nemusíš sa už ničoho obávať.

Stále však ešte nenastal čas na silnejšiu medicínu. Platí totiž všeobecne uznávaný názor, že v povahe mysle je za každé pravdivé presvedčenie, ktoré odmietne, prijať za svoje jedno klamné. A práve to zahalí hmlou rozptýlenia jej jasný vhľad. Pokúsim sa kúsok po kúsku poodhaliť tento závoj použitím jemných, len stredne silných liečebných prostriedkov. Týmto sa rozplynie temnota večne zákerných vášní a ty budeš opäť schopný uzrieť žiarivé svetlo pravdy.“