Kniha I - Kapitola III

„Rovnako sa rozplynuli mraky môjho smútku a napil som sa svetla. Po usporiadaní svojich myšlienok som sa obrátil, aby som si prezrel tvár svojej liečiteľky. Uprel som na ňu zrak a zistil, že je to opatrovateľka, v dome ktorej sa o mňa starali od mojej mladosti – Filozofia. Spýtal som sa jej, prečo zostúpila z nebeských výšin do osamelého miesta môjho vyhnanstva.

"Azda trpieť pod ťarchou falošného obvinenia spolu so mnou?" spýtal som sa.

"Prečo by som ťa, dieťa moje," odpovedala, "mala opustiť? Prečo by som s tebou nemala zdieľať tvoje lopotenie a jarmo, ktorým si bol zaťažený pre nenávisť môjho mena? Mala by som sa desiť obvinení vznesených voči mne? Alebo sa krčiť v strachu, akoby to bolo niečo neslýchané? Sotva je to prvýkrát, čo je múdrosť ohrozovaná silami zla. No i v dávnych dobách, pred časom môjho služobníka Platóna, som vybojovala nespočet veľkých bitiek proti bezohľadným silám hlúposti. A potom, za Platónovho života, bol jeho učiteľ Sokrates nespravodlivo odsúdený na smrť – bola to však víťazná smrť, dosiahnutá so mnou po jeho boku. [1] Potom hordy epikurejcov, stoikov a ďalších robili, čo mohli, aby pre seba urvali dedičstvo jeho múdrosti, ktoré zanechal. [2] Pokúsili sa ma odvliecť ako súčasť koristi, ale bojovala a vzpierala som sa. Avšak moje šaty, ktoré som zhotovila vlastnými rukami, boli celé roztrhané. Odtrhli malé kúsky a odišli, pevne presvedčení, že získali Filozofiu v jej celistvosti. Nosenie kúskov môjho odevu im medzi neznalými vyslúžilo povesť mojich známych. Následkom čoho boli mnohí vystavení skaze nevedomosti nepoučených hôrd."

"Hoci možno nepoznáš osudy zahraničných filozofov, ako bol napríklad Anaxagoras vyhnaný z Atén, Sokrates usmrtený otrávením či Zenón umučený, zaiste poznáš Rimanov ako Cania, Senecu a Sorana, ktorých pamiatka je stále čerstvá a oslavovaná. Jedinou príčinou ich tragického utrpenia bolo neskrývané opovrhnutie voči činom skazených mužov, ktoré im bolo vštepené mojím učením. Sotva je teda prekvapením, že sme štvaní besnením búrky, keď naším hlavným cieľom na tomto mori života je byť tŕňom v oku skazeným ľuďom. A hoci sú ich počty značné, môžeme si dovoliť nimi opovrhovať, keďže nemajú nikoho, kto by ich viedol – sú unášaní nevedomosťou, ktorá ich nevyspytateľne ženie raz jedným, inokedy zasa iným smerom. Keď ich sily zaútočia v presile, náš generál zavelí taktický ústup do pevnosti a sú ponechaní obťažkať sa jalovou korisťou. V bezpečí pred ich besnením, hore na našich hradbách, sa môžeme usmievať nad ich úsilím zhromaždiť tú najbezvýznamnejšiu korisť: naša citadela nemôže padnúť pod útokmi hlúposti.“