Kniha II - Kapitola III

Ak by hovorila samotná Šťastena, nenechala by ti ani jediné slovo, ktoré by si mohol poskytnúť ako odpoveď. No ak máš nejaký argument, ktorý by si mohol ponúknuť ako spravodlivú obhajobu svojich námietok, predlož ich a vypočujeme ťa.

A tak prišiel rad na mňa.

"Všetko čo si povedala,", odvetil som, "je rozhodne vierohodné a príjemne osladené medom rétoriky a hudby. No človek je naplnený radosťou len dovtedy, kým ich počúva. Avšak pokiaľ ide o nešťastných, bolesť z ich utrpenia siaha hlbšie. Akonáhle tvoje slová doznejú v našich ušiach, myseľ je opäť zaťažená hlboko zakorenenou melanchóliou."

"To je pravda," odpovedala, "pretože nič z toho nie je určené ako liek na uzdravenie tvojho stavu. Je to len akýsi balzam, ktorý má upokojiť žiaľ, stále odolný voči liečbe. Keď nastane čas, aplikujem niečo účinnejšie, čo prenikne hlboko do tvojho vnútra. Dovtedy sa však prestaň na seba pozerať ako na uvrhnutého do biedy. Azda si zabudol, aký si bol v mnohých ohľadoch požehnaný? Nemienim to príliš rozoberať, ale keď si bol osirelý, ujali sa ťa ľudia z najvyšších kruhov a bol si priženený do rodín, ktoré sa pýšili najvýznamnejšími občanmi v štáte. Ešte predtým ako si sa stal ich príbuzným, začal si si získavať ich priazeň, a to je zo všetkých ten najvzácnejší druh príbuzenstva. Nebolo človeka, ktorý by ťa nebol nazval tým najšťastnejším mužom na svete, vzhľadom na slávu reflektovanú z tvojich nových konexií, cnosti tvojej ženy a požehnania, ktorým sa ukázali byť tvoji dvaja synovia. Nechcem však plytvať časom na všedné záležitosti, takže preskočím rozličné pocty, ktorých sa ti dostalo ešte ako mladému, pocty, ktoré sú odopreté väčšine mužov v akomkoľvek veku. Chcem prejsť priamo k mimoriadnemu vyvrcholeniu tvojho šťastia. Ak užívanie si svetských požehnaný prináša so sebou nejakú mieru šťastia, spomienka na tento skvelý deň nemôže byť nikdy zničená ťarchou akokoľvek veľkého alebo narastajúceho zla. Mám na mysli deň, v ktorý si videl svojich synov medzi zástupmi senátorov a nadšenie ľudí ich vyprevádzalo z tvojho domu, aby sa spoločne stali konzulmi. Deň, kedy sa ujali svojich oficiálnych kresiel v komore senátu, aby si vypočuli tvoju gratulačnú reč určenú kráľovi a uzreli ako sa géniovi tvojho orátorstva dostáva vrcholného uznania: v ten istý deň, keď si na štadióne sedel medzi svojimi konzulmi, akoby to bol vojenský triumf, nechal si svoju štedrosť naplniť hoci aj tie najodvážnejšie očakávania ľudí natlačených na sedadlách vôkol teba.

Podľa mňa si klamal Šťastenu prázdnymi slovami len dovtedy, kým sa ti dostávalo jej pohladení a hýčkala si ťa ako svojho miláčika. A odišiel si ovenčený odmenou, aká doteraz nikdy nebola udelená súkromnej osobe. Azda si s ňou chceš vyrovnať účty? Zistíš však, že toto je prvýkrát, čo na teba nevľúdne vzhliadla.

Ak by si sa zamyslel nad všetkými vecami, ktoré sa ti prihodili, aké boli, a či ti priniesli radosť alebo smútok, nemohol by si tvrdiť, že až doposiaľ si nebol šťastný. No na druhej strane, ak odmietaš uznať, že si bol šťastný, pretože tvoje niekdajšie dôvody na radosť sa pominuli, nemôžeš o sebe premýšľať ani ako o nešťastnom, pretože veci, pre ktoré sa tak vidíš tiež pominú. Načo sa teda správať ako nováčik, ktorý práve vystúpil na javisko života? Predsa vieš, že v ľudských záležitostiach neexistuje stálosť, ak jedna rýchla hodina dokáže človeka zlomiť na kolená. No aj keď nemôžeš očakávať nemennosť v živote zloženom z náhodných udalostí, v posledný deň ľudského života nastáva určitý druh smrti i pre Šťastenu, hoci by aj danému človeku bola naklonená.

Aký myslíš, že je teda rozdiel v tom, či ju opustíš ty svojou smrťou alebo ona teba svojím útekom?"