Kniha II - Kapitola IV

"Všetko, čo vravíš je pravda," súhlasil som.

"Skutočne si matkou všetkých cností a nemôžem poprieť rýchlosť, ktorou som získal blahobyt. Vlastne, spomienka na to, je dôvod, prečo sa tak zožieram žiaľom. Zo všetkých druhov nešťastia, tým najmizernejším je okúsiť šťastie." [1]

"Ale tvoje utrpenie pramení z mylného presvedčenia, a za to nemôžeš viniť udalosti," odvetila.

"Ak si skutočne tak pohnutý jalovosťou náhodného šťastia, môžme spoločne zrátať, koľko obrovských požehnaný si stále užívaš. A ak zistíš, že stále máš to, čo ti spomedzi darov Šťasteny bolo najdrahšie, a vďaka Božej moci to zostalo nepoškodené a nedotknuté, budeš len sotva môcť oprávnene hovoriť o nešťastí, kým stále oplývaš tak mimoriadnymi darmi.

Zober si napríklad jednu z najcennejších ozdôb ľudského pokolenia, tvojho svokra Symmacusa. Stále prekypuje životom a - niečo, za čo by si dobrovoľne zaplatil životom - je stelesnením múdrosti a cnosti. Prehliada vlastné utrpenie, no plače nad tým tvojím. Tvoja žena je tiež nažive, dáma neprekonateľnej šľachetnosti a skromnosti. Slovom, aby sme zhrnuli všetky jej kvality, povedala by som, že je verným obrazom svojho otca. Ako som už povedala, stále žije a napriek znechuteniu z tohto života, dýcha len pre teba. Cnie sa jej za tebou a je sužovaná slzami a žiaľom, čo pripúšťam, je to jediné, čo uberá z tvojho šťastia. Neviem čo viac by som dodala o tvojich konzuloch. Rovnako v detstve, ako aj teraz, sú žiarivým príkladom charakteru svojho otca i starého otca. Si teda šťastný muž, ak vieš kde spočíva tvoje skutočné šťastie. A keďže hlavnou starosťou smrteľníkov je udržať sa pri živote, ty máš dokonca aj teraz požehnania, - o tom nik nemôže pochybovať - ktoré sú vzácnejšie než samotný život.

Tak si teda utri slzy. Šťastena svoju nenávisť zatiaľ neobrátila proti všetkým tvojim požehnaniam. Búrka nad tebou zatiaľ neprepukla s prílišnou zúrivosťou. Tvoje kotvy držia pevne a dopriavajú ti útechu v súčasnosti a nádej do budúcnosti."

"A ja sa modlím, aby sa udržali," povedal som. "Pretože kým budú držať, túto búrku prečkáme. No pozri ako ďaleko veci zašli od časov mojej slávy."

"Ak teda už nie si úplne nespokojný s tvojim šťastím, podarilo sa nám spraviť aspoň malý pokrok," odvetila. "Nemôžem však vystáť tvoje otáľanie a zveličovanie tvojich ukonaných a žiaľom zdrvených sťažností, že niečo stále chýba z tvojho šťastia.

Žiadny človek nie je tak dokonale šťastný, aby sa niekde nenašlo niečo, čo narúša jeho súčasný stav. Je v povahe ľudských záležitostí, že sú naplnené úzkosťou. Nikdy neprekvitajú dokonale a nezostávajú nemenné. V jednom prípade je bohatstvo zatienené hanbou z nízkeho pôvodu a v ďalšom ušľachtilý pôvod poškvrnený nechcenou publicitou, ktorú priťahuje ochromujúca chudoba rodinného majetku. Niektorým mužom osud doprial ako ušľachtilý pôvod, tak aj bohatstvo, no sú nešťastní, pretože nemajú manželku. Niektorí sú šťastne ženatí, no nemajú deti, a tak hromadia majetok pre dieťa cudzej krvi. Iní zase boli požehnaní deťmi, no nariekajú nad ich previneniami. Ako vidíš, pre nikoho nie je ľahké prijať údel, ktorý mu zoslala Šťastena. V prípade každého z nás je niečo, čo uniká pozornosti tomu, kto to nezažil, no desí toho, kto áno.

Nezabúdaj však, že tí najšťastnejší ľudia sú aj najviac precitlivení. Nikdy nezažili súženie a pokiaľ sa všetko nepodriadi ich rozmaru, sú zdrvení i tou najmenšou drobnosťou. Ach, aké len malichernosti dokážu ubrať z dokonalého šťastia človeku, ktorý je na jeho vrchole.

Čo myslíš, koľko ľudí by sa cítilo skoro ako v nebi, ak by mali čo i len zlomok šťastia, ktorému sa ty stále tešíš? Toto miesto, ktoré je pre teba vyhnanstvom, je domovom pre ľudí, ktorí tu žijú. Takže nič nie je bezútešné, iba ak sa na to tak pozeráš. A platí to aj naopak. Všetko šťastie je dobré pre človeka, ktorý ho prijíma s pokojom. Nikto nie je taký šťastný, že by nechcel zmeniť svoj údel, ak by podlahol netrpezlivosti. Nuž, taká je už horko-sladkosť ľudského šťastia. Pre toho, kto si ho užíva sa zdá plné potešenia, ale nedokáže zabrániť tomu, aby sa mu vyšmyklo, keď nastane ten čas. Je teda evidentné, aké jalové je šťastie ľudského života. Nezostáva dlho s tými, čo sú trpezliví a neprináša útechu tým, čo sú utrápení."

"Prečo teda vy smrteľníci hľadáte šťastie mimo seba, keď leží práve vo vás? Ste zvedení z cesty mýlkou a nevedomosťou. V krátkosti ti ukážem, v čom spočíva dokonalé šťastie. Ak sa ťa spýtam, či je ti niečo drahšie ako ty sám, odpovieš mi, že nie je. Teda, ak vlastníš sám seba, máš niečo, čo by si nikdy nechcel stratiť a čo ti Šťastena nemôže vziať. Aby si videl, že šťastie nemôže pozostávať z vecí riadených náhodou, pozri sa na to takto. Ak je šťastie najvyšším dobrom racionálnej bytosti, a to čo jej môže byť vzaté ním nie je, - keďže je to prekonané tým, čo vzaté byť nemôže - Šťastena svojou nestálosťou nemôže viesť ku šťastiu."

"Človek unášaný šťastím, ktoré môže kedykoľvek zlyhať, buď vie alebo nevie o jeho nespolahlivosti. Ak o tom nevie, aké to už len môže byť šťastie, ak pramení zo slepej nevedomosti? No ak o tom vie, nedokáže sa vyhnúť strachu zo straty toho, o čom vie, že môže byť stratené. A tak mu nepretržitý strach bráni byť šťastným. A ak je ľahostajný voči možnosti, že ho stratí, potom dobro, ktorého strata sa dá zniesť s takým pokojom musí byť naozaj zanedbateľné."

"Ďalej, keďže si človek, o ktorom viem, že ho nespočet dôkazov plne presvedčil, že ľudská myseľ nemôže zomrieť a je jasné, že šťastie, ktoré závisí od náhody, zomiera spolu s telom, je teda bezpochyby jasné, že ak takéto šťastie dokáže priniesť potešenie, potom celé ľudstvo vo svojej smrti upadá do nešťastia. Avšak vieme, že veľa ľudí chcelo dosiahnuť šťastie pomocou smrti a niektorí dokonca pomocou utrpenia či mučenia.

Zdá sa však, že šťastie, ktoré ľudí nedokáže zarmútiť svojou neprítomnosťou, ich nedokáže spraviť ani šťastnými svojou prítomnosťou."